Expert síce nie som, ale zúčastnil som sa na niekoľkých kurzoch tvorivého písania, prečítal som množstvo kníh o tom, ako písať a čo-to som napísal aj sám. Nejaké tie vedomosti mám, tak som s úškrnom a chuťou vzal do ruky knihu Markéty Dočekalovej Něco za něco a začal čítať.
Len na margo M.Dočekalovej – ak ju niekto nepozná: tvorivé písanie študovala v USA i Holandsku, pre televízie napísala 2000 scenárov, stála pri zrode a prvých 700 častiach populárneho seriálu Ulice. Napísala tri učebnice Tvůrčí psaní, ktoré sa stali bestsellermi. Je členkou Americkej asociácie scenáristov a odbornou konzultantkou pre oblasť európskej kinematografie pri EK v Bruseli. O tvorivom písaní prednáša a je hlavnou gestorkou literárneho projektu Mám talent.
Od prvých strán poznať, že svoj príbeh má detailne premyslený a zručne ho aj dala na papier.
Jej postavy sú plastické a rýchlo sa s nimi stotožníte. Výborne vykreslila povedzme svokru, u ktorej bolo vždy na prvom mieste to, čo si povedia a pomyslia ľudia. Musela byť v každej situácii ako zo škatuľky. „A keby doma snáď žrali aj hovná, nikto sa to nemohol dozvedieť. Musela byť stále dámou.“ Postavy – to je najväčšie dobrodružstvo pri písaní a autorka ich zvládla majstrovsky. Akoby som ju videl: určite si pred písaním vytvorila fiktívne životopisy postáv, popísala ich vzhľad, oblečenie, vytvorila vnútorný svet, zaradila ich do spoločenských vzťahov...tak sa to má robiť a na príbehu to poznať.
Konanie jej postáv je navyše dostatočne vymotivované a nebojí sa využívať tzv. kapacitu postáv, čo je úžasný nástroj pre spisovateľa, ktorý využíva v prospech rastúcej gradácie. Dočekalová vie výborne vystihnúť nuansy vzťahov, vnútorných myšlienok, vývoj postáv. Do textu vkladá nenásilne a pritom účelne rôzne filozofické postrehy, ktoré vystihujú podstatu príbehu či danej scény.
„Ak je život v niečom naozaj absurdný, tak v tom, že sa nám zásadne stávajú veci, ktorých sa najviac bojíme alebo ich považujeme sa najmenej pravdepodobné. A ešte horšie je, keď občas robíme také veci my sami...a nikdy by sme neverili, že sme niečoho takého schopní.“
Najmä čitateľky-matky nebudú mať problém pochopiť hlavnú hrdinku Martinu, ktorá zámerne prehliada manželovo záletníctvo. Dokonca také otvorené, že mu dovolí každú sobotu odbehnúť za milenkou. Absurdné? Že máte svoju hrdosť? Je neuveriteľné, čo obetavá matka dokáže urobiť pre svoje deti i rodinu...
„Ako by šesťročnému Kubovi a trojročnému Martinovi vysvetľovala, že ich ocko vymenil. Že sa odsťahoval, pretože jeho láska k inej žene bola silnejšia a vrúcnejšia, ako láska k vlastným synom? Vždy, keď si predstavila ten okamih, kedy by niečo také musela svojím deťom vysvetliť, znovu našla silu pokračovať v tej nechutnej hre na rodinu a prežiť sobotnú noc.“
Jedno zo základných pravidiel písania je, že román sa musí vysedieť. Dočekalová vie ako na to. Zjavne ho vysedela. Nielenže si urobila prieskum, príbeh postavila na overených faktoch (v úvode ďakuje za právne a ďalšie poradenstvo), ale výborne zvolila autorskú perspektívu. Príbeh podáva z troch pohľadov – manželky Martiny, milenky Zuzany a z pohľadu svokry Ludmily. To jej dovolilo ukázať, že nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá a že by sme sa nikdy nemali unáhliť v posudzovaní a odsudzovaní druhých.
Zručne narába aj s retrospektívou. Nenašiel som jediný mŕtvy konflikt, ktorý je taký častý u začínajúcich autorov, keď chýba napríklad prekážka, ktorá je základom konfliktu. Zápletky (konflikt + akcia + rozuzlenie) vystavala nielen pri väčších celkoch, ale uplatnila ich pri menej kľúčových situáciách.
Popisy nahradila dialógmi, dynamickými situáciami či obrazmi, vďaka ktorým sa príbeh číta jedným dychom a máte chuť listovať ďalej a ďalej. Prax ukázala, že v príbehu sa osvedčili tri hlavné prekvapenia – Dočekalová ich rozmiestnila tak, že udržiava čitateľa v napätí. Napríklad prekvapenie pred koncom prvého dejstva v podobe smrteľnej choroby malého Martinka...
Na začiatku zvyčajne dobre funguje zmena, ktorá zdramatizuje príbeh a okamžite vtiahne čitateľa do deja. Dnes neraz vidíme tzv. pozvoľný rozbeh, idylické spolužitie (pri takomto type literatúry) a potom nasleduje šablóna: rozvod/rozchod/problémy vo vzťahu – trojuholník – trápenie, hľadanie – šťastný koniec (napríklad). Dočekalová umiestni hneď na prvé strany nečakanú scénu, od ktorej sa potom odvíja celý príbeh Něco za něco...
...príbeh o tom, že všetko, čo sa v živote deje, prichádza v náš prospech. Problém je iba v tom, že je to vidieť až po mnohých rokoch, keď sme schopní sa obzrieť a na udalosti sa dívať bez emócií z akejsi vtáčej perspektívy. Je to príbeh o tom, že vždy je niečo za niečo. Aj keď to v danej chvíli tak nevyzerá...
