„Ok, pozriem, či nemám lístok.“ V Bratislave je človek často konfrontovaný s bezdomovcami a podobnými „pytačmi“, väčšinou ich obchádzam, peniaze dám len tým, čo ma nejako upútajú a ukážu snahu: zahrajú na nejakom nástroji, rozosmejú moje deti, zaspievajú. Ani neviem prečo, ale u tohto som si povedal – skúsme to.
„Áno, keby bol nejaký lístoček, alebo aj viac...“ chopil sa príležitosti neznámy.
„Pŕŕŕ, len pomaly, ani ja tie gastrolístky nekradnem,“ brzdil som jeho nadšenie. Napokon som z peňaženky vylovil gastrolístok v hodnote 3,60€, čo myslím nie je za bezprácnu minútku-dve málo, a ukázal ju chlapíkovi. Ten po nej natiahol ruku, no zastavil som ho.
„Nie tak rýchlo. A čo by ste si za to kúpili?“
„Určite nie alkohol, ani cigarety, ako si myslíte. Ale nejaké jedlo, aj na malinovku mám chuť,“ vysvetľuje mi a jeho očká behajú z gastrolístka na mňa.
„Ok, tak poďme spolu do obchodu a tam vám pridám aj nejaké to euro, povedzme do päť eur, dobre?“ zaskočil som ho. Jeho zreničky sa rozšírili, zneistel.
„To netreba, pane. Isto sa ponáhľate, nechcem vás zdržiavať,“ žmolil Nota Bene v ruke a urobil z nich dokonale stočené rúrky.
„Nezdržiavate, nebojte. Trošku času mám.“
„Nooo, mmm, naozaj sa neunúvajte...aj tak tu nie je nablízku obchod a len zbytočne stratíte čas,“ myslel na moje dobro neznámy. Asi však nerátal, že kúsok odtiaľ bývam a poznám to tam dokonale.
„Ale kdeže, pár metrov odtiaľto je samoška, chodievam tam niekoľkokrát týždenne,“ odvetil som a vykročil smerom k obchodu ukrytému medzi vysokými činžiakmi. Chlapík váhavo vykročil za mnou. Za štyri minútky, čo nám trvala cesta k obchodu, sme neprehovorili ani slovo. Nebolo mu to asi príjemné a pravdu povediac, už ani mne.
„Tak vyberajte. Mňa si nevšímajte,“ povzbudil som ho medzi regálmi. Prešiel okolo ovocia a zeleniny, spomalil pri pečive, potom vykročil k mliečnym výrobkom. Ani tam nepobudol dlho a šuchtal sa ďalej úzkymi uličkami.
„Noo, neviem sa akosi rozhodnúť a naozaj vás nechcem zdržiavať,“ obrátil sa na mňa s nádejou. „Pokojne ma tu nechajte, ja už si niečo vyberiem.“
„Len vyberajte, keď už sme tu,“ odvetil som stroho; situácia ma už začala trošku otravovať. Napadlo mi – keď už sme zašli až sem, na jeho mieste by som vzal nejaké pečivo, jogurt, možno keksy a hotovo...ale evidentne s tým nerátal. A tak naďalej špekuloval, no neuvedomoval si, že som zdá sa tvrdohlavejší, ako myslel.
A tak sme ďalších päť minút chodili pomedzi regály, sem tam čosi vybral, periférne ma sledoval, potom to vrátil a v ruke stískal tých pár časopisov Nota Bene.
Napokon mi došla trpezlivosť.
„Tak pozrite, vezmeme tuto zopár rožkov....jete rožky, že?“ uisťoval som sa a keď váhavo prikývol, vložil som do vrecúška 5 rožkov, „všetci jeme rožky, takže vezmeme zopár, k tomu vákuovo balenú šunku, pridáme aj parenicu a nejaké keksy,“ a vkladal všetko do košíka. Podal som mu ho a potisol ho smerom k pokladni. „Zvyšok k tomu lístku doplatím.“
A takto bez nejakej prekvapivej alebo nečakanej pointy sa skončil môj malý experiment. Zaplatili sme, podal som neznámemu tašku a pred obchodom sme sa rozlúčili. Ja som mu zaželal veľa šťastia a dobrú chuť. On mi sotva počuteľne zaďakoval...ale pokojne to mohlo byť aj úplne iné, menej slušné slovíčko.