Hovorme to deťom častejšie!

Autor: Milan Buno | 14.2.2012 o 15:38 | Karma článku: 5,58 | Prečítané:  1201x

Má dva roky. Ešte nevie, aká je. Poviem jej: „Si milé dievčatko,“ a ona prikývne, akoby to chcela zopakovať. Kým však stihnem povedať viac, rozbehne sa za chudákom psom. So smiechom ho naháňa po dvore. Čo by sa stalo, keby som jej každý deň povedala niečo pekné? Odvráti sa od fontánky a zakričí: „Ahoj. Ľúbim ťa.“ Mám pocit, akoby ma vnútri niečo pošteklilo, jemne ako motýlie krídla. Po chvíli ku mne podíde a pritisne si líce na moju tvár. Objímem ju. Akoby vedela, že sa trápim. Chvíľu ju podržím a zašepkám: „Si múdre dievča. Si milé dievča. Rozumieš?“ Vravím jej to dovtedy, kým to po mne nezopakuje....

farbacitov.jpgNaozaj – čo by sa stalo, keby sme svojim deťom hovorili častejšie, že sú nádherné, krásne, milé, múdre, šikovné, láskavé...? Všetci snívame o krásnej rodine, keď prvý raz vidíme svoje deti. No až prirýchlo tieto sny vyblednú, často zmiznú úplne, a nastúpi každodenná realita, v ktorej nemáme čas na milé a povzbudzujúce slová. Iba starosti, zhon, snaha zarobiť na živobytie za každú cenu...

Úvodný odstavec je z knihy Farba citov, ktorá sa stala svetovým bestsellerom a sfilmovaná verzia je tento rok niekoľkonásobne nominovaná na Oscara. Nečudujem sa. Je to úžasný príbeh, ktorý si zamilujete a mňa okrem iného nadchla práve láska k deťom, ktorou je príbeh prešpikovaný. Nie však od vlastných rodičov, ale od gazdiniek, opatrovateliek, ktoré sú na cudzie deti oveľa láskavejšie a milšie. Ktoré sa dokážu pre ne obetovať a odovzdať im zo seba všetko, pretože vlastní rodičia nemajú čas a svoje životy sú im prednejšie.

Kathryn Stockettová napísala neuveriteľne silný príbeh plný emócií, pri ktorom sa mnohí neubránia slzám. Rozpráva o tom, aké hrozivé bolo žiť ako černoch v 60.rokoch minulého storočia na juhu USA. Bieli sa čiernych stále báli, videli v nich špinu, choroby, stránili sa ich a nútili ich k segregačným pravidlám, hoci segregácia bola dávno zrušená.

farba_dievcata.jpgHlavné postavu sú čierne gazdinky Aibileen a Minny, veľké kamarátky, ktoré musia každý deň trpieť rozmary svojich paničiek, starať sa o ich deti (čo robia s obrovskou láskou, akoby boli ich vlastné) a nemôžu sa vzoprieť. Odvrávanie, alebo hoci len nesúhlas sa nepripúšťa. Nemôžu proti tomu nič robiť... Až dovtedy, kým sa neobjaví mladá Skeeter, ktorá sa rozhodne napísať veľmi riskantnú knihu – príbeh o téme, o ktorej sa v tom období nesmelo hovoriť. O odhodlaní povedať nahlas, že každý je len človek, nech už je akokoľvek farebný...

Prečítajte si úryvok o Aibileen.

Farba citov je úžasná kniha o trpezlivosti, vôli, priateľstve. O tom, že niekedy sa treba vzbúriť, hoci šance na zmenu sú malé. Farba citov je o láske k deťom a mne opäť pripomenuli, aby som bol na svoje dcéry láskavejší a častejšie im vravel: „Si nádherná, múdra a šikovná!“

farba_trailer.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?