Takmer denne vidím fotografie a zábery bojov v sýrskom Damasku, utekajúcich ľudí, zničené budovy, plačúce deti. Hrozné samo osebe. Ešte horšie, ak si zaspomínam na Sýriu pred vojnou... Toto je Abdullah, malý chalan z Damasku, veľmi milý a zhovorčivý. Poradil, ukázal zaujímavé veci, potešil svojim smiechom. Ktovie, čo je s ním dnes...
Damask je jedno z najstarších a najvýznamnejších hlavných miest na svete. Dominuje mu Omayydovská (Umajjovská) mešita – najčarovnejšia budova islamu, ktorá patrí medzi tri najkrajšie a najväčšie mešity v islamskom svete.
Mešita je obohnaná hradbami, za ktorými sa nachádza súk, čiže obrovské trhovisko, kde kúpite prakticky všetko. Úžasná atmosféra, s miestnymi som si tam vychutnal absolútne lahodnú zmrzlinu s pistáciami...ktovie, či ju tam ešte robia aj dnes. A či si ju dokážu ľudia aj tak vychutnať.
Nad Damaskom sa vo výške 1 200 metrov týči vrch Jebel Qassioum, odkiaľ je nádherný výhľad na mesto. „V dávnej minulosti,“ vysvetlil mi ochotne Sýrčan Jalal, „tam zostúpil prorok Mohamed, pozrel sa na Damask a odmietol doň vstúpiť, lebo povedal: Do raja chcem vojsť iba raz a to vtedy, keď zomriem.“ Dnes sa Damask a celá Sýria podobajú skôr na peklo ako na raj...
Obíde vojna novoveký div sveta Crac de Chevalier, jednu z hlavných sýrskych atrakcií? Je to najväčší zachovaný križiacky hrad na svete, úžasné miesto, no vojaci nemajú preň také pochopenie ako my, turisti. Pevnosť nikdy nikto nedobyl, križiaci sa jej vzdali sami...možno však súčasná vojna neurobí žiadne ústupky:-(
Tvrdé boje sa dostali aj do mesta Hama, sýrska armáda tam zavraždila desiatky ľudí...mne Hama zostane v pamäti ako krásne mestečko s norias. Je to systém drevených vodných kolies, ktoré sú staré 800 (podľa niektorých až 1 200) rokov. V minulosti slúžili na zavlažovanie a ešte aj dnes sa otáčajú s vŕzgavým zvukom, ktorý však prehlušuje streľba a výkriky bolesti.
Povstalecké mesto Homs si tiež zažíva svoje. Ostreľovanie, vraždenie...práve tam ma prichýlila rodina Jalala, bez akýchkoľvek očakávaní mi poskytli nocľah, chutné raňajky v kruhu rodiny. Neviem, čo je s nimi dnes a ako žijú. Verím, že sú v poriadku...
Je zvláštne, že moja cesta sa skončila na smutných Golanských výšinách. Toto pôvodne sýrske územie zabral v roku 1967 Izrael ako svoje strategické miesto, neskôr sa musel na základe rezolúcie OSN stiahnuť a malo to svoje následky: zbombardované mestečko Quneitra. Ak sa doň chcete dostať, potrebujete špeciálne povolenie z ministerstva v Damasku, potom sa treba dať odviezť do dedinky vzdialenej asi päť kilometrov od Quneitry a tam prehovoriť taxikára, aby vás odviezol ku kontrolnému stanovišťu.
Quneitra je mŕtve mesto, mesto duchov. Smutné a zničené. Po mesiacoch bojov v Sýrii, ktorá je označovaná ako arabská kolíska civilizácie, asi nie jediné. Jedna z najpríťažlivejších krajín sveta pre historikov i cestovateľov sa stala vojnovou zónou. Žiaľ.
Nechcem nariekať. Chcel som sa iba vypísať. Aj takýto je totiž (nielen) dnešný svet. Je veľa podobných miest, smutných, krvavých... no vždy to mrzí, keď ide o výnimočné miesto plné histórie a príjemných ľudí, ktorých ste spoznali.