Ako hovoriť, aby nás deti počúvali?

Autor: Milan Buno | 9.5.2013 o 14:37 | Karma článku: 14,34 | Prečítané:  5041x

Do svojich 33 rokov som si myslel, že najhoršie je rozprávať sa s ješitnými kolegami, namysleným šéfom, kolegyňou zahľadenou do seba, nevrlým susedom, či s unudeným úradníkom. Keď som prekročil Ježišovu tridsaťtrojku a narodila sa mi prvá dcéra, zmenil som názor. Nie je nič ťažšie, ako rozprávať sa so svojím dieťaťom rozumne, dosiahnuť zmysluplnú spoluprácu, nekarhať neustále a viesť ho k samostatnosti.

deti.jpgAko ich naučiť samostatnosti?
Po necelých dvoch rokoch sa nám narodila druhá dcéra a odvtedy je to o neustálom učení sa, ako ich správne vychovávať, ako čeliť novým situáciám, o ktorých by ste predtým ani nechyrovali. Veď to poznáte, kto máte deti:-)

Včera som s mojimi kočkami bol na ihrisku a skvele som si to tam užil. Práve totiž čítam knihu Ako hovoriť, aby nás deti počúvali...a tak som si to tam hneď aj testoval. Pozoroval som ostatných rodičov, ako riešia situácie, ako jednajú so svojimi deťmi. Práve som bol pri kapitole Samostatnosť, keď ku mne dobehla staršia Maťka, že mladšia Lucka visí na akomsi lane, zachytila sa a nevie zísť dolu. Prekonal som nutkanie rozbehnúť sa za ňou a vravím: „Tak jej skús pomôcť ty. Už si veľká slečna, ty tam lozíš ako opička, tak jej poraď, pomôž.“
Maťka na mňa zo dve sekundy pozerala, spracovávala, čo som jej povedal a s výkrikom Luckáááá jej bežala pomôcť. Nedalo mi a sledoval som to z diaľky...chvíľu som myslel, že tresne odtiaľ hlavou dolu, doláme sa a manželka ma potom doma prizabije...predsa len, bolo to pomerne vysoko, ale napokon to spoločne zvládli. Hrdo som sa poobzeral, či to zaregistroval aj niekto iný, že ako som vyriešil situáciu, ale ako naschvál sa nikto nedíval:-)

mama_dieta.jpgNaučiť deti samostatnosti je neuveriteľne ťažké. „My, rodičia, máme v sebe silný pocit spojenia s našimi deťmi. Musíme bojovať proti pocitu, že ich neúspechy sú vlastne našimi neúspechmi. Je to veľmi ťažké, keď si predstavíme, že by stačilo len pár slovíčok, aby sme im poradili a tak ich ochránili pred bolesťou s sklamaním,“ píše sa v spomínanej knižke, ktorá je doslova naprataná konkrétnymi príkladmi, modelovými situáciami a príbehmi rodičov. Je to skvelá inšpirácia, hoci nektoré z nich v takej podobe určite nezažijete, no dokážu vás nasmerovať a poradiť.

Aby dieťa s vami spolupracovalo...
Napríklad kapitola Ako dosiahnuť spoluprácu dieťaťa – to vám poviem, niekedy tie moje „princezničky“ neprinútim k niečomu ničím. Dobre viete, že je dôležité to, čo poviete, aj ako to poviete. Treba zvoliť prístup, ktorý dieťa podporuje a vyhýbať sa slovíčkam s negatívnym významom. Funguje to, len treba byť trpezlivý. Občas to na mňa moja milovaná manželka hodí, keď sa už s nervami v koncoch na mňa obráti: „Prosím ťa, vyrieš to ty, ja už nemôžem.“ A neraz sa to podarí.

ako_hovorit.jpgMusíte byť vnímaví a diplomatickí. Napríklad dlho som nechápal, že dcéry niekedy poslúchnu, inokedy zasa nie, hoci ide o takmer totožnú situáciu. Odborníčka na rodičovskú výchovu Adele Faber v knihe Ako hovoriť... uvádza odpovede detí, keď sa ich na to spýtali. Že prečo niekedy svojich rodičov neposlúchajú.
„Keď prídem zo školy, som unavená a ak mi maminka povie, že mám niečo urobiť, tak predstieram, že ju nepočujem,“ odvetilo jedno dievčatko.
Alebo: „Niekedy som nahnevaný na kamoša alebo čosi iné, a nemám náladu ešte doma skákať tak, ako mi rodičia rozkazujú.“
Myslím, že občas zabúdame na to, že aj deti môžu byť nevrlé, nahnevané, unavené, nemusia mať svoj deň ap. V hlave však máme zakódované, že len čo im čosi prikážeme, musia to splniť.

Uf, a pochvaly.
Škoda, že nie sú takou samozrejmosťou ako karhanie. Včera na tom ihrisku to bol výstižný príklad. Každú chvíľu som počul „Nelez tam, Miško, už si aj tak dosť špinavý.“ Alebo „Poď sa napiť, počuješ? Bude ťa zasa bolieť hlava, stále sú s tebou len problémy.“ Či „Ako si sa mohla pocikať?! Veď už máš skoro štyri roky, preboha!“
Prečo tak málo chválime?
Vy možno nie, ale ja som to až tak často nerobil.
Pravdou je, že väčšinou máme tendenciu rýchlo kritizovať, ale chváliť pomaly. Akoby mnohým rodičom bolo a je vtĺkané do hlavy, že ak nebudú prísni a trestajúci, nie sú zodpovední  a tým rodičovstvo nezvládajú.
Nemyslím si to. Teraz chválim oveľa častejšie a je úžasné pozerať sa potom na rozžiarenú tváričku Maťky alebo Lucky. Na nezaplatenie.

Ak máte chuť, prečítajte si úryvok z knihy o tom, ako rôznymi metódami podporovať samostatnosť detí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?