Možno práve toto dnešný svet potrebuje...

Autor: Milan Buno | 12.6.2013 o 11:11 | Karma článku: 8,22 | Prečítané:  1258x

S večne napajedenou manželkou býval v malej dedinke kdesi na juhu krajiny. Obaja na dôchodku, dni im plynuli pomaly, až raz nájde v schránke list od ženy, ktorú nevidel dvadsať rokov. Píše mu z hospicu, aby sa s ním rozlúčila. Má totiž rakovinu a zomiera. Odpíše pár riadkov, vloží ich do obálky a vyberie sa na poštu... No obyčajný list po toľkých rokoch je málo. Navyše ak tá osoba pre vás urobila čosi, na čo by ste nikdy nemali zabudnúť. Každý máme nejakú minulosť. A každý máme niečo, čo by sme dnes urobili, alebo radšej neurobili inak.

put1.jpgA tak si vtedy povedal: „Pôjdem za ňou a ona na mňa bude čakať. Zachránim ju.“
Manželka sa ho snažila odhovoriť. „Pred rakovinou človeka nezachrániš. Teda ak nie si chirurg. Ale ty narobíš neporiadok aj pri krájaní chleba.“
Napokon sa vydal na cestu...na obdivuhodnú púť. Veď dovtedy chodieval najďalej k autu. A doma si zabudol telefón. A netušil, kde bude spať. Čo bude jesť.
Veril však, že svojou púťou cez celé Anglicko zachráni Quennie. Len list nestačil. „Musím to urobiť.“

Existujú príbehy, ktoré sa vás dotknú a vojdú vám pod kožu.
Pritom Neuveriteľná púť Harolda Frya mi stála na poličke dlhé mesiace, vždy prišlo čosi nové, čo som musel alebo chcel prečítať, a Harolda som odkladal. Teraz som si jeho príbeh užíval všetkými zmyslami. Presne ako on, keď už putoval niekoľko dní.

„Len čo zdvihol pohár k perám, ústa sa mu naplnili slinami,
a len čo zahryzol do sendviča, oriešková chuť syra a sladké chlebové cesto mu explodovali v chuťových pohárikoch, ako keby to bolo jeho prvé jedlo v živote.“

put2.jpgHarold Fry prešiel neuveriteľných 1009 kilometrov za 87 dní. Pešo. Nemal turistické topánky, ani kompas. Plášť do dažďa, ani mobilný telefón. Iba vedel, že musí ísť, aby zachránil niečí život.
Kedysi dávno totiž spolu pracovali. Dohliadal na to, aby bol v pohostinstvách dostatok piva a ona mala na starosti účty. Niekedy chodievali do prevádzok spolu, vozieval ju. A raz pre neho čosi urobila...a teraz zomiera. „Nechcem, aby zomrela. Chcem, aby žila.“
Spomína na to, ako rada spievala pesničky odzadu, dávala hádanky a maškrtila. Najväčšmi obľubovala kyslé gumovité cukríky, citrónové furé a sladké drievko. Občas jej zo sladkostí ostal fialový alebo tmavočervený jazyk.

Počas putovania stretol množstvo zaujímavých ľudí. Ich príbehy ho prekvapili a dojali, každý v ňom zanechal stopu. Odrazu bolo na svete oveľa viac ľudí, na ktorých mu záležalo. „Som len obyčajný chlap, čo prechádza okolo. Nevyčnievam z davu. Nikomu nerobím zle. Každý, komu som porozprával, čo put_kniha.jpgmám v úmysle, ma pochopil. Popremýšľajú o svojich životoch a zaželajú mi šťastie. Želajú nám, aby sme prežili, Quennie a ja.“

Človek by si pomyslel, že nič nie je ľahšie ako chôdza. Stačí klásť jednu nohu pred druhú. „Ale nikdy ma neprestane udivovať, aké náročné sú v skutočnosti všetky tie veci, ktoré by sme mali robiť inštinktívne,“ pomyslel si Harold.
Napríklad jedenie. Niektorí s tým majú veľkú problém. A ľúbenie. Všetko môže byť náročné...

Šialený nápad? Putovať pešo naprieč celým Anglickom, lebo veríte, že niekomu tým pomôžete? Že kohosi vyliečite z rakoviny a odvďačíte sa mu za niečo, čo pre vás kedysi urobil? Možno šialené, neuveriteľné, smiešne.
Ale možno práve to svet potrebuje. O čosi menej rozmýšľať a o čosi viac veriť.

Ak máte chuť, začítajte sa do Neuveriteľnej púte Harolda Frya.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?