„Áno!“ poviem do telefónu ostrejšie ako zvyčajne. Trošku som napálený, kto to tak neskoro vyzváňa.
„Pán Buno?“ spýta sa mužský hlas.
„Áno!“ pritvrdím stroho, aby som dal dotyčnému najavo, koľko je hodín a že o takomto čase slušní ľudia už spia alebo neotravujú iných.
„Máte zelený Peugeot?“ pokračuje v otázkach neznámy.
„Mám. Prečo?“
„ Tu je polícia. Máte otvorené okno na aute, poďte prosím dolu.“
„Samozrejme,“ skrotnem. „Oblečiem sa a hneď som tam.“
Vrátim sa do spálne, pri obliekaní štuchnem manželku a vravím jej, že zabudla na aute zatvoriť okno (auto využíva kvôli deťom prevažne len ona). Rozospato sa nadvihne na lakti a vraví, že určite všetko zatvorila. To musí byť omyl.
Pred vchodom už čakal policajt, pri chodníku policajné auto.
Prešli sme k nášmu autu. Cestou policajt ešte zisťoval detaily ohľadom auta, aby sa uistil, že je naozaj naše.
A naozaj. Okno pri spolujazdcovi bolo úplne otvorené. „To je naše...sakra a okno otvorené,“ vyšlo zo mňa. „Manželka tvrdí, že určite zatvorila...“
„To hovoria všetky ženy,“ odvetil s úsmevom policajt. Nie povýšenecky, zlomyseľne, ale skôr na uvoľnenie atmosféry. „Skontrolujte prosím, či nič nezmizlo, či je všetko v poriadku.“
Predstavil som si, že som zlodej , natiahol som cez okno ruku a za sekundu som mal dvere otvorené. Prezrel som interiér, kufor. „V podstate ani nemalo veľmi čo zmiznúť, nič v aute nenechávame,“ vravel som stále neveriacky krútiac hlavou.
„To je v poriadku, ale poznáte to – je tu dosť bezdomovcov, ktorí by si radi pospali v teple...alebo feťáci. Tí by zobrali všetko, čo sa dá nejako speňažiť...takže ste mali šťastie,“ pokyvoval hlavou policajt.
„To teda hej,“ prisvedčil som. Ako si to vlastne všimli? Vraj im niekto volal, že tam a tam je auto, má otvorené okno a mali by upozorniť majiteľa. Tak prišli na miesto, našli naše auto a podľa ŠPZ si vyhľadali majiteľa a adresu.
„Uf, ďakujem veľmi pekne. Viete mi dať meno toho, kto to nahlásil. Chcel by som sa mu poďakovať.“
„Žiaľ, nepredstavil sa,“ odvetil policajt. Škoda.
Auto som opäť pozatváral a vydali sme sa späť ku vchodu a jeho autu. On si čosi zaznačil do notesa, ešte raz som mu poďakoval a vrátil som sa domov.
Pomáhať a chrániť. Slogan polície...je skvelé, keď to funguje. Rád by som poďakoval neznámemu, ktorý to nahlásil. Veď koľkí z nás by sa na čosi také vykašľali. Vidíte otvorené okno a vravíte si, možno sa majiteľ auta ešte vráti...asi len odbehol...alebo si jednoducho poviete, že to nie je váš problém. Tomu neznámemu to stálo za námahu, telefonát a polícii za výjazd, hoci to mohli nejako ututlať, odsunúť nabok „v mene“ pohodlia a nezaťažovania sa takými drobnosťami. Veď sa do rána nemuselo nič stať...
Spomenul som si na svoj nedávny blog Čierna huba sa nemá voziť električkou. Áno, verím, že to dobré sa nám raz vráti. Že keď nebudeme ľahostajní a nevšímaví, niekto iný zasa pomôže nám, keď to budeme potrebovať. Verím na karmu...nie tú o kúsok nižšie:-), ale tú, ktorú si svojím konaním tvoríme sami okolo seba. Mne sa ten električkový incident vrátil v takejto forme.
Ďakujem neznámemu, aj policajtovi. Spríjemnili mi večer a možno ma ušetrili zbytočných vybavovačiek a opráv.
Iluastračné foto: epcounty.com, masaker.tv
