Keď deti žijú knihami...

Autor: Milan Buno | 7.1.2014 o 9:15 | Karma článku: 13,73 | Prečítané:  1367x

Už asi dva roky mám s dcérami úžasný rituál – večerné čítanie. Umyť zuby, zaliezť do postele, zapneme lampičku a čítam im. A tieto sviatky sme si to teda poriadne užili. Zároveň som zistil, ako silno vedia deti žiť knihami, ich postavami a hrdinami a ako to prečítané prenášajú do svojho sveta. Stalo sa to včera pri prechádzke s mojou čerstvo šesťročnou dcérou Maťkou...

klaraiglu.jpgMaťka sa smutne posťažovala, že nie je sneh, že nemôže ísť lyžovať, sánkovať sa, že to je nespravodlivé. Vravím jej – nuž, prírodu neovplyvníme, skús v tom nájsť aspoň niečo pozitívne.
„A čo také, ocko? Tam sa nič nedá nájsť,“ odvetila zronene.
„Napríklad chodíme korčuľovať, aj keď je takto teplo. Alebo sme na takejto peknej prechádzke a nemusíme sa brodiť snehom alebo čľapkanicou...“
„Ale Klára mala iglu a plno snehu a sánkovačku...“ Hneď som si spomenul, ako sme pred pár dňami dočítali Kláru a iglu, kde je ešte aj obálka zimne „provokatívna“.
„Čo keby si išiel do neba, ocko,“ vytrhla ma z myšlienok Maťka. No, priznám sa, aj ma trošku šokovala. Nie som ešte taký starý, aby som išiel do neba...
„Hmm, noo...neviem, ako to myslíš...,“ koktal som prekvapene.
„Vieš, Perinbaba ti zhodí lano, vylezieš hore a trošku jej pomôžeš. Maminka vraví, že ty vo všetkom len dobré vidíš, že si až moc vytešený, tak možno Perinbabka potrebuje rozveseliť, aby skákala a skákala...
Uf, ale mi odľahlo. Už som myslel, že ma do toho neba posiela nadobro:-)

zabudnute.jpgPo malej Kláre sme sa začítali do Zabudnutých slovenských rozprávok od Adely Banášovej. Na tých sa bavím aj ja, nechýba im totiž ten typický Adelin humor, jemné, ale príjemné dvojzmysly, slovíčkarenie. Knižka o Bryndzovníčkoch, ktorí putujú a pomáhajú Slovákom, chytila aj moje dve dcéry a hádajte, čo sme mali už na druhý deň na obed?
Presne tak, bryndzové halušky. A pri príprave sa deti snažili vymodelovať malé postavičky z hrudiek bryndze, ako to popisuje v knihe Adela. Ak máte chuť, prečítajte si kúsok Bryndzovníkov.

A včera sme dočítali Mimi a Lízu, príbehy o dvoch dievčatkách – tmavovlasá Mimi, ktorá má stále zatvorené oči, lebo je slepá, no vidí niekedy oveľa viac ako my ostatní. A svetlovlasá Líza s veľkými okáľami, ktorá sa od Mimi všeličo naučí.
A naučili sa aj moje dcéry. Príbehy o tom, ako sa tmy nemusíte báť, o tetách z pexesa, či o agentovi Vitamínovi v nich doslova spustili lavínu otázok a diskusií. Maťka si chcela vyskúšať, aké to je nevidieť, tak zatvorila oči a skúšala chodiť po byte...napokon si povzdychla „Chúďa Mimi, tá to musí mať ťažké...“
Nádherná časť bola o daždi, keď Líza znudene pozerala von oknom a sťažovala sa, že v takomto počasí sa nedá nič robiť. „Akurát tak prechladnúť.“
Ale Mimi ju nepočúvala, počúvala dážď. „Dážď je hudba. Šumí kvapka za kvapkou. Počúvaj...“
A počúvali aj moja Maťka a Lucka. Zrazu začali uvažovať aj nad inými mimi.jpgvecami, nad svetom nevidiacich a úplne ma dostali a takmer rozplakali, keď sme včera išli električkou.
Sedeli sme v prednom vozni, bol takmer prázdny, veď boli ešte prázdniny. Na ďalšej zastávke nastúpila pani so psom. Krásny čierny retriever s bielym popruhom, ktorý pani držala v jednej ruke a v druhej zvierala bielu paličku. Mladšia Lucka chvíľu pozerala, vraštila čelo, akoby si na niečo chcela spomenúť a potom nahlas na celú električku (tak ako to deti bez zábran vedia:-)) zvolala:
„Ocko, pozri. Ten havko je ako Šaryk z Mimi a Lízy...vieš, čo si ho na konci knižky Mimi želala pod vianočný stromček...ten vodiarsky pes! Pomôžeme tej tete?“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?