Ako šli Sovieti kradnúť nápady do Ameriky

Autor: Milan Buno | 11.12.2014 o 11:28 | Karma článku: 11,06 | Prečítané:  17879x

Stalin ho poslal do Ameriky. Vraj treba preskúmať americký potravinový priemysel. „A to najlepšie, čo tam objavíš, prenesieme sem k nám,“ dodal vodca, ktorému sa predsa nemôže odporovať. Aj tak sa mnohí čudovali, ako sa Mikojanovi podarilo tak dlho si udržať Stalinovu priazeň, zatiaľ čo ostatných členov politbyra „likvidovali“. A tak išiel a spoznal „nafúknuté semeno“, ako Mikojan označil popcorn, sledoval výrobu zmrzliny a spracovanie mrazeného ovocia. S mäsovýrobou však nemárnil čas. „Mäso je pre vás zlé,“ tvrdil mu Henry Ford. „Sovietski pracujúci by mali jesť zeleninu, sójové výrobky a ovocie...

Toto je umenie varenia a prežitia v nedostatku vyrozprávané na pozadí dejín Sovietskeho zväzu. Od boľševickej revolúcie cez medzivojnové hladomory, vojnu až po sovietsku spoločnosť za Chruščova a Brežneva a ruskú za Putina.

Umenie sovietskej kuchyne je výnimočná kniha autorky Anyi von Bremzen, ktorá vyrastala v moskovskom komunálnom byte neďaleko Kremľa, kde sa so spoločnú kuchyňu delilo osemnásť rodín! Rástla s ódami na Lenina na perách, žuvačkou Juicy Fruit z čierneho trhu a snívaním o mýtickom západe.

V knižke zachytáva sedem dekád Sovietskeho zväzu, jeho úspechy aj trápenia, ako aj roky pred nástupom boľševizmu a rýchle zmeny po jeho páde.
Rozpráva napríklad, ako sovietsky potravinový trh oživili nápady opozerané pred vojnou v Spojených štátoch, ako udržiavali Leninovu múmiu aj Stalinov apetít, či aké dopady mala Gorbačovova nedomyslená prohibícia.

Umenie sovietskej kuchyne je mimoriadne zaujímavé čítanie, aké sa nerodí často. Vtipné i smutné, zábavné aj ťaživé. Skvele namiešaná kombinácia jedla, rodiny, histórie a sovietskeho fenoménu.

Za všetko hovorí nasledujúci krátky úryvok, ako Sovieti išli kradnúť nápady do Ameriky. Slávna Mikojanova návšteva Spojených štátov, kde opozeral množstvo dobrých nápadov, ktoré obohatili sovietsku kuchyňu...

Príjemné čítanie:-)

Mikojan – krstným menom Anastas, po otcovi Ivanovič – bol drobný boľševik z Arménska s jastrabím nosom, klenúcim sa nad zastrihnutými fúzikmi. Elegantnejší, než ďalší syn Kaukazu Stalin. Jeho krok bol rýchly a rázny, jeho pohľad nepríjemne ostrý. No stránkam v jeho kancelárii občas ponúkali pomaranče. Jeho spolupracovníci z Kremľa vedeli, že Anastas Ivanovič pestuje na svojej dači exotickú a niektorí by povedali, že extravagantnú rastlinu zvanú asparágus. Anastas Mikojan bol narkomom (ľudovým komisárom) sovietskeho potravinárskeho priemyslu. Ak spisovateľov označovali za „inžinierov ľudských duší“ (podľa súdruha Stalina), potom Mikojan bol inžinierom sovietskeho podnebia a pažeráka.

Tri roky predtým, než sa mama stala závislou od párkov, výrobkov Mikojanovho mäsokombinátu a než otvorila knihu, ktorej vydanie podporil sám narkom, mal Anastas Ivanovič zbalené kufre a chystal sa na dovolenku na Krym. Tú dovolenku už dávno sľúbil svojej manželke Ašchen a ich piatim synom. Ešte sa zastavil v Kremli, aby sa rozlúčil so šéfom a starým súdruhom, ktorého oslovoval familiárnym „ty“.

„A prečo nejdeš namiesto toho do Ameriky?“ spýtal sa ho Stalin z ničoho nič. „Aj tam by si mohol stráviť príjemnú dovolenku. A okrem toho potrebujeme preskúmať americký potravinový priemysel. To najlepšie, čo tam objavíš,“ povedal vodca, „prenesieme sem k nám.“

Mikojan zvažoval, akú má Stalin náladu. Aj keď ten návrh odznel len tak spakruky, znelo to vážne. No napriek tomu zadrmolil: „Sľúbil som Ašchen dovolenku.“ Mikojan bol známy svojim vzťahom k rodine.

No Stalin bol zrejme v dobrom rozmare.

„No tak vezmi Ašchen so sebou,“ navrhol Mikojanovi.

Kto vie, ako by potom chutila sovietska strava, nebyť Stalinovho návrhu, aby narkom zobral do Ameriky aj svoju ženu. Keby sa Mikojanovci namiesto toho slnili na brehu Čierneho mora.

Človek sa čuduje, ako sa tomuto Arménovi podarilo tak dlho si udržať Stalinovu priazeň, zatiaľ čo ostatných členov politbyra „likvidovali“, prípadne odprevádzali svoje ženy do gulagu. „Anastas sa zaujíma väčšmi o šachové rébusy, než o marxizmus a leninizmus,“ hovorieval Stalin, no žiadne následky z toho nevyvodil. A možno práve Mikojanov útek do sveta párkov, klobásy a kondenzovaného mlieka bol tajomstvom jeho prežitia. Stalin, bývalý askét v starom boľševickom štýle, začal postupne aj sám u seba rozvíjať rôzne gastronomické chúťky.

Mikojan a jeho potravinárska partia priplávali do New Yorku na lodi SS Normandie v jedno sparné augustové ráno roku 1936. Počas zastávky v Nemecku vyvolávali svojím novým jednotným „európskym štýlom“ oblečenia pobavené úškrny. V priebehu nasledujúcich dvoch mesiacov sovietska expedícia prejazdila autom a precestovala vlakom po Amerike od pobrežia po pobrežie dvanásťtisíc míľ. Vykonala exkurzie po rybárskych farmách, výrobniach zmrzliny a závodoch na spracovanie mrazeného ovocia. Prezrela si výrobu majonézy, piva a „nafúknutého semena“ (ako Mikojan označil popkorn).Preštudovala výrobu vlnitej lepenky a kovových zaváraninových viečok. Navštívila mliekarne vo Wisconsine, jatky v Chicagu, ovocné farmy v Kalifornii. To naozaj nebola dovolenka, ktorú Atanas sľúbil svojej Ašchen. Úmyselne sa stravovali v samoobslužných jedálňach. („Toto je“, poznamenal Mikojan, „usporiadanie zrodené z útrob kapitalizmu, no ktoré najväčšmi pristane komunizmu.“) Študovali stratégiu vystavovania tovaru v obchodných domoch siete Macy´s – vzorov pre módne obchodné domy, ktoré sa v Moskve objavia koncom desaťročia.

V Detroite Henry Ford Mikojanovi povedal, aby nemárnili čas mäsovýrobou. „Mäso je pre vás zlé,“ tvrdil. Sovietski pracujúci by mali jesť zeleninu, sójové výrobky a ovocie. Arménsky narkom považoval Forda za veľkého čudáka.

V princípe mestský človek Mikojan, ktorý sa nikdy neusmieval, sa vo svojich pomerne nudných pamätiach, vydaných na sklonku života, len tak-tak udržal, aby sa nezadúšal nadšením pri spomienkach na všetky zázraky svojej cesty po Amerike. Toto bola efektívna industrializovaná spoločnosť, akou malo byť stalinistické Rusko. Čo naňho urobilo najväčší dojem? Šokové mrazenie alebo mechanizované dojenie (len si to predstavte, stachanovovské dojičky!)? Ovocné džúsy? Iste, Rusko nemalo dostatok pomarančov, no Mikojan si vysnil, že sovietsky národný nápoj urobí z paradajkovej šťavy. (Misia sa podarila, tá červená žbrnda mi v škole liezla krkom.) Prakticky založený narkom pri preberaní techník a masovej štandardizácie od kapitalistického západu netrpel žiadnymi ideologickými predsudkami. Boli to internacionalistické sovietske tridsiate roky. Až II. svetová vojna otvorila stavidlá stalinskej xenofóbie. Na rozdiel od zlej a úkladnej Británie sa Spojené štáty považovali za polopriateľského konkurenta – aj keď prípadní americkí príbuzní stále mohli človeka priviesť do gulagu.

To, čo Mikojana trklo vari najväčšmi, bol istý americký chlapík, ktorý na nerezovej platničke zručne opekal interesantný druh kotlety. Tú potom vopchal do rozrezanej bielej žemle a pridal kolieska uhorky a pár kvapiek červenej omáčky. „Pre zaneprázdneného človeka je to veľmi výhodné,“ nadchýnal sa Mikojan. A vari si sovietski pracujúci na svojich slávnostných sprievodoch alebo prechádzkach po parkoch kultúry a oddychu nezaslúžia toto efektívne, lacné a sýte občerstvenie?

Mikojan minul Stalinom schválenú vzácnu tvrdú menu na dvadsaťdva amerických hamburgerových grilov s výrobnou kapacitou dva milióny objednávok denne. Výroba burgerov sa začala vo vybraných veľkých mestách. Aspoň sa to tak tvrdí. Ale vypukla II. svetová vojna a žemľa sa stratila kdesi v jej víre. Namiesto toho sa plánovanie sovietskeho potravinárstva zameralo na samotnú kotletu. Bez žemle.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?