Málovravný človek len málokedy povie sprostosť

Autor: Milan Buno | 24.6.2015 o 13:15 | Karma článku: 5,42 | Prečítané:  1106x

Panenanebi, roku 1889 vedeli postaviť Eiffelovu vežu, ale teraz sa ani plánik na prízemný domček nedá narysovať bez vynútenej prestávky, pretože ktosi si musí odbehnúť po nabíjačku, aby si spojazdnil telefón...

Lebo toto je svet, v ktorom sa všetko vyraďuje, skôr než sa to opotrebuje. A celá krajina je na nohách a tlieska faktu, že už nikto nič neurobí poriadne. Búrlivo oslavuje priemernosť. 
Nikto nevie vymeniť pneumatiku. Nainštalovať regulátor svetla. Lepiť obklady. Vytmeliť stenu. Zacúvať s prívesom. Stáť si za slovom. 
Toto všetko sú schopnosti, ktoré stratili význam.

article_photo

Presne o tomto sa zvykol rozprávať so svojou manželkou Ove, môj nový hrdina. Možno ste na tú knižku už narazili – Muž menom Ove od švédskeho autora Fredrika Backmana. Musím priznať, že prvých niekoľko desiatok strán som bol zmätený: to bude stále tak hundrať? 
No čítal som ďalej a čoraz viac som si príbeh užíval a vychutnával. A po zatvorení knihy som dostal chuť niekomu ju odporučiť so slovami – toto si fakt musíš prečítať!

Ove je zvláštny hrdina. Uhundraný, nevrlý, nie príliš príjemný...no postupne zisťujete, prečo je taký a že sa v jeho vnútri skrýva oveľa viac. Minimálne väčšie srdce, ako sa na prvý pohľad zdá. A je vám čoraz sympatickejší.
O knihe Muž menom Ove by som vedel písať do aleluja, ale oveľa lepšie bude, ak si prečítate pár mojich obľúbených úryvkov a hlášok z tohto príbehu. Verím, že budete dobre baviť.
A keď sa vám budú páčiť, začítajte sa do prvých strán)

*

„Vy ste vždy taký namosúrený?“ so záujmom sa spýtala Parvaneh. 
Ove sa urazil. „Dopekla, nie som namosúrený!“
„Tak teda trochu nepríjemný.“
„Nie som ani nepríjemný!“
„No dobre, dobre. Vaše slová znejú ako pohladkanie, naozaj,“ vyhlásila. 

*

Všetci ľudia sú v podstate časoví optimisti. Veria, že na všetko majú dostatok času, aj na iných ľudí. Dosť času, aby im niečo povedali. No a potom sa čosi prihodí, všetko sa zmení a odrazu je neskoro naháňať zajaca po poli.  

*

„Pekný deň,“ bodro zakričal muž spoza plexiskla. 
„To sa ešte len uvidí,“ zahundral Ove.

*

Ľudia vždy tvrdili, že Ove je „zatrpknutý“. Dofrasa, ale veď on nie je zatrpknutý! Ibaže sa na svet okolo seba nevyciera šťastne ako tichý blázon. Vari ho preto hneď treba pokladať za zločinca? To si teda Ove naozaj nemyslí. No ak muž pochová jedinú osobu, ktorá mu rozumela, niečo sa v ňom zlomí. A takúto ranu nezahojí ani čas. 

*

Vždy mu hovorila, že ak nemá kravatu, gombík pri krku si môže nechať odopnutý, na čo Ove zakaždým odpovedal, aby si uvedomila, že on „nie je grécky plážový predavač slnečníkov“, a pozapínal si košeľu.

*

 „Dnes v noci nasneží,“ povedal Ove. 
V správach to síce popierali, no Ove vždy tvrdil, že práve to je najistejší spôsob, ako zistiť, čo sa stane naozaj.
Peklo je nič proti potrebám tehotnej ženy.
„Akustický parkovací senzor, parkovací asistent, kamery a podobné kraviny! Chlap, ktorý toto všetko potrebuje, aby zacúval, nech sa pod zem prepadnem, ak má nárok na auto s prívesom!“ 

*

Ove patrí k ľuďom, ktorí sú presvedčení, že ak netušia, kadiaľ treba ísť, jednoducho pokračujú v ceste, lebo tá sa im skôr či neskôr určite prispôsobí.
Keby sa ho niekto opýtal, povedal by, že kým nespoznal Sonju, vlastne ani nežil. A po jej odchode už vôbec nie.

*

„No nie, nie... a nemôžete ho odviezť sama? Na tom vašom malom japonskom šijacom stroji, na ktorom ste sa viezli minule,“ pokúsil sa zaprotestovať. 
„Nemám vodičský,“ odvetila a zotrela si krv z pery. 
„Akože nemáte?“ čudoval sa Ove, akoby nepochopil jediné slovo. 
Znova netrpezlivo vzdychla. 
„Jednoducho ho nemám, čo je na tom také nepochopiteľné?“
„Koľko máte vlastne rokov?“ spýtal sa ohúrený Ove.  
„Tridsať,“ hlesla rýchlo. 
„TRIDSAŤ? A nemáte vodičské oprávnenie? Ste chorá alebo čo?“

*

„Istý múdry človek povedal, že najlepší muži sa rodia zo svojich chýb a nakoniec sú ešte lepší, než keby nikdy nechybili.“

*

„Všetci ľudia chcú mať hodnotný život, ale každý človek vyznáva iné hodnoty.“

*

Ove nemal rád zbytočné reči. Pochopil však, že v súčasnosti sa to pokladá priam za charakterovú chybu. Lebo teraz by mal každý vedieť trkotať s ktorýmkoľvek radorečným cvokom, čo sa mihne v jeho blízkosti, lebo vraj „sa to tak patrí“. Lenže Ove ani netušil, ako sa to robí.

*

Ove zabodol lopatu do snehu. 
Trvalo mu pätnásť minút, kým vyčistil chodníček medzi domom a dielňou. Lebo to robil starostlivo. Rovné línie a zarovnané okraje. Dnes už ľudia ani sneh neodhadzujú poriadne. Teraz si nanajvýš odmetú cestičku a sneh hádžu, kam príde. Akoby v živote bolo dôležité iba jedno – predrať sa dopredu.

***

A napokon moja najobľúbenejšia veta z knihy Muž menom Ove:
Na odohnanie tieňa stačí jedinký slnečný lúč.
 

Ak vás Ove zaujal, prečítajte si prvé strany.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?