Bola som na oslave prvých narodenín kamaráta Maroška. Stretli sme sa tam štyri deti a veľmi sa mi to páčilo. Mlsali sme detskú tortu zo sušienok a jogurtu, mali sme plno hračiek, mohli sme si robiť, čo sa nám zachcelo...ocko tvrdil, že to tam pripomínalo cvokáreň. Jedno dieťa búchalo lyžicou o stôl, druhé hračkou o parkety, tretie „hralo“ na detskom klavíri a štvrté plakalo, lebo sa udrelo o roh skrinky... „Mať štvorčatá, asi prídem o nervy do týždňa,“ povzdychol si ocko. Ale podľa mňa to nebolo také zlé. Skôr konštruktívne, inšpiratívne.
Mám dvoch babkov a dve dedky...či dve babky a dvoch dedkov? Každopádne, boli sme ich navštíviť a v kuse híkali, ako som vyrástla, aká som úžasná, zlatá, milučká...tuším budem k nim chodiť častejšie. Dostala som od nich chodítko a po pol hodine som už vedela, ako sa v ňom chodí. Keďže ešte nechodím, iba štvornožkujem, bol to vraj úspech. „No pozrite na to geniálne dieťa,“ povzdychla si babina celá rozžiarená, ja som len neskromne prikývla „da, da, ble, ble“ a ocko si zamrmlal – „veď má byť po kom, nie?“ Mám aj motorku, odrážam sa nohami, (viac-menej bez nehody) jazdím po byte, vrážam do skriniek a teším sa. Stále má však pocit, že nie toľko ako maminka s ockom.
Milujem hudbu a tanec. Zapnite mi čokoľvek a už prvé tóny vo mne prebudia parketovú levíča. Trasiem sa, nakláňam, rozhadzujem ručičkami. Paráda. Maminka s ockom mi urobili výber detských pesničiek od Majky Podhradskej a Riška Čanakyho. Vraj ich má takmer každá rodina s deťmi a musím povedať, že nie náhodou. Ocko vraví, že vyplnili dieru na trhu, upravili známe ľudové detské pesničky, s ďalšími hudobníkmi využili pestré hudobné nástroje a preto sa dajú počúvať dookola. Veru, sú fantastickí. Najviac sa mi páčia pesničky „Náš Brok“, „Cipovička“, „Kohútik jarabí“ či „Sniežik sa nám chumelí“. Ocko ešte dodáva, že Majka s Riškom urobili záslužnú prácu pre rodičov – „My, čo máme auto a vyrážame na kratšie či dlhšie cesty, vieme svoje...“
Zažila som svoje prvé Vianoce a bolo to žúžo. Najskôr som nemala ani tušenia, o čo ide, ale maminku s ockom chytila predvianočná panika za všetkých. Ocko každý deň ku mne pribehol a vraj – „Vianoce, huráá. Tešíš sa? Už len desaťkrát sa vyspíš...“ Vždy to vynásobil dvomi, aj s obedným spánkom. Maminka každý deň pozerala do kalendára, panikárila, čo všetko ešte nestihla nakúpiť a aké sú obchody preplnené. Dva dni pred Štedrým večerom sme postavili stromček s mojou výdatnou pomocou a pekne sme ho ozdobili (ja som vyberala z krabice ozdoby a salonky). Tie svetielka ma potom priťahovali ako magnet. Na Štedrý večer sme si dali slávnostnú večeru – prípitok, makové žužáky, kapustnicu a lososa so zemiakmi. Ja som dostala akurát ten prípitok (čajík) a zemiačiky. Ale tie darčeky potom stáli za to. Rozbalila som aj tie maminkine a ockove, lebo im to akosi nešlo. Mne to išlo jedna radosť – rozbaliť, hodiť nabok, rozbaliť ďalší, šmariť nabok atď. Super. Už teraz sa teším na ďalšie Vianoce.
A teším sa aj na druhé narodeniny. Tie prvé sme oslávili s ďalšími darčekmi (je príma narodiť sa tak krátko po Vianociach), dostala som tortičku s jednou sviečkou, ktorú som sa pokúšala aj sfúknuť. Ale skúste to s plnou pusou – akurát vám z nej vyjde čosi iné.
Nuž, bol to dobrý mesiac a vlastne aj celý rok. Uvidíme, čo prinesie ten druhý.
Tak ahojte. Vaša Martinka.
Foto: ocko