Začal som dumať, kombinovať, filozofovať a po chvíli mi vraví: „No predsa stolička, posteľ a zubná kefka,“ zasmiala sa. „My dospelí vidíme svet často komplikovane, zložito, zatiaľ čo deti jednoducho a priamočiaro. Oni by ti na hádanku odpovedali správne okamžite.“
Deti naozaj vidia svet inak. A často ani netušia, ako silno riadia naše životy. Že ich zásadným spôsobom ovplyvňujú, obohacujú a menia smer našej životnej cesty.
Tak ako malá Naema v spomínanej knihe Zdeňka Hanku – Hedvábná řetěz.
Manželia Ivo a Renata túžia po dieťati, no biológia stojí proti nim. A tak sa rozhodnú pre adopciu. Dostanú informáciu, že úrady rýchlejšie umiestňujú do rodín staršie deti, etnicky, odlišné, chorľavé...a keďže to dieťa naozaj veľmi chcú, rozhodnú sa pre sedemročnú Naemu. Polovičnú černošku mamy Afričanky. Čoskoro vytvoria trojčlennú rodinu, šťastnú, spokojnú, vyrovnanú. No nie vždy ide všetko podľa plánu a veci sa komplikujú. Rodinku prenasledujú nepríjemné príhody, strach, úzkosť, až dôjde k zásadnému rozhodnutiu...
Hedvábná řetěz je silný príbeh o tom, aké je niekedy nesmierne ťažké dosiahnuť aj to obyčajné rodinné šťastie. Obyčajné, keď ho máme a ani si to neuvedomujeme. Z.Hanka vie však zabrnkať na tú správnu strunu čitateľa a dojať ho, rozosmiať, inšpirovať.
Hoci sa nevyhýba smutným veciam, tragédiám, či bolesti, jeho príbehy sú optimistické a plné nádeje. Tak ako vraví v knihe Phill: „ Viem, čo je podstatné a čo je malicherné . Treba sa pozerať na trápenia ako na výzvu a radovať sa z nich. Áno, radovať. Naučil som sa to chápať tak, že niekto so mnou hrá hru, aby ma naučil vidieť veci v ich skutočnom meradle.“
Áno, deti vidia svet inými očami. Presviedčam sa o tom každý deň pri mojich dcérach...a občas mi je ľúto, že mnohé prehliadam v návale povinností, starostí a neraz malicherností.
Veď je to také úžasné, keď sa väčšia Martinka o mňa postará. Náhodou sa poraním, z malej ranky mi vytečie sotva kvapka krvi, no ona už beží po svoj plastový nôž, servítku a začne ma "operovať". Stará sa o mňa, utišuje ma...
Alebo keď ma pri zaspávaní objíme a zašepká mi, že keď budem pekne ležať, možno k nám v noci príde zúbková víla, pohladí ma a dá mi na líčko pusu...
Či keď chce byť ako mama a červenou fixkou si namaľuje oči...
...ale najradšej mám pohľad na svet menšej Lucky. Zatiaľ sa len učí hovoriť a už niekoľko týždňov ma oslovuje – mama. Už som si zvykol. Veď je to milé. A príjemné:-).