reklama

Stretnutie s hypochondrom? Hotová katastrofa!

Volajme ju Mirka. Je to milé dievča, poznáme sa už roky, ešte od školy, ale odjakživa bola neskutočným hypochondrom. Inak však super baba, len občas ju to chytalo...ale poriadne. Priznávam, väčšinou som si ju doberal, nebral som ju vážne, žartoval som. Rýchlo som sa naučil, že hypochondra sa nesmiete pýtať, ako sa má, inak si koledujete o problémy. Nedávno som si dal záväzok, že budem veľmi pozitívny, chápavý a vnímavý. A takto dopadol náš posledný rozhovor (skúsim čo najvernejšie zreprodukovať).

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)
Obrázok blogu

„Mirka, aký som rád, že ťa vidím. Už sme sa nejaký ten týždeň nevideli...ale vyzeráš čoraz lepšie, vážne,“ začal som v duchu pozitívneho naladenia.
„Ále, prosím ťa, to počasie ma zabije. Chvíľu mrazy, sneh, potom sa oteplí, všetko sa roztopí, potom zasa zima...úplne ma to ubíja...“ začala sa sťažovať a tak som prešiel do útoku:
„Hej, to máš pravdu, ale snáď konečne príde jar a už ti bude rozhodne lepšie...Inak, vieš akú super knižku som začal včera čítať?“
„No to teda neviem,“ prerušila ma Mirka. „Teraz vychádza toľko braku, smutných kníh...aj minule som videla niekde reklamu na knižku o mladých, čo mali rakovinu. Že Na vine sú hviezdy, či tak nejak...“
„Mirka, inak to ti je perfektná kniha,“ skočil som jej do reči. „Je možno smutná, ale nabije ťa pozitívnou energiou tých postáv. Prinúti ťa vážiť si aj drobnosti, ktoré ti prináša každodenný život...“
„Drobnosti?!“ pozrie na mňa podozrievavo. „Už skoro týždeň ma bolí noha, nepríjemná, tupá bolesť. Asi z toho počasia...Za to mám ďakovať? No to určite!“

„Hmm, to je fakt zlé, ale dúfam, že sa z toho rýchlo dostaneš a prestane to bolieť...Inak, naposledy si mi spomínala, že sa chystáte na predĺžený víkend hore na Liptov. Tak si sa tešila...“ odviedol som rýchlo reč od jej zdravotných problémov. Chyba.
„No, tešila, ale cesta bola údes. Po diaľnici ešte ok, ale potom za Žilinou sme sa motali ako slimáky, furt zápchy, ešte tam aj napadol sneh...“
Sneh hore na severe počas zimy? Nevrav! pomyslel som si sarkasticky.
„...a ešte v ten večer ma začalo pichať v boku. Ale strašne, veril by si? A pritom som veľa nechodila, nejako som sa nenamáhala, ale tá bolesť bola ako sviňa,“ pokračovala akoby som tam nebol.
Hej, to je mi ľúto, ale neviem, ako by som ti poradil,“ začínal som trošku strácať nervy. „Nie som lekár, tak radšej nechajme tieto zdravotné veci tak. Možno by si mala skočiť k doktorke, nech ťa vyšetrí. Alebo nech ti hneď urobia preventívku...“
„No to iste! To je na celý deň, posielajú ťa od dverí k dverám. Strácaš čas, vysáva to z teba energiu, dobrú náladu...“
Čože? Dobre som počul?! zablikalo mi v hlave. 
„A vôbec, lekári aj tak nič nevedia. Len ťa nadopujú, predpíšu lieky, ktoré ani nepotrebuješ...“
„Mirka, zlatko moje, veď sa toľko netráp,“ zastavil som ju a rozhodol som sa zmeniť taktiku. Trošku to odľahčiť, pozrieť sa na to s nadhľadom. Musím ju rozosmiať a tak som pokračoval.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

„Tuším máš fakt všelijaké choroby, len dúfam, že nie sú nákazlivé, haha. A poslednú vôľu si už spísala?“ pozrel som na ňu s najširším úsmevom, aký som dokázal vylúdiť a s hravými ohníčkami v očiach.
Mirka na mňa pozrela pohľadom, ktorý spaľoval...to neboli hravé ohníčky, ale smrteľné plamene.
„No to sú ale nemiestne žarty!“ odfrkla.
„Prepáč, to bola sranda,“ zachraňoval som situáciu a rýchlo som sa v tom snažil nájsť niečo optimistické. „Ale stále lepšie, ako keby si musela ležať v nemocnici. Takto vyzeráš naozaj dobre, vo forme, na pohľad ti nič nechýba...“
„No to tak iba vyzerá. Ja sa fakt cítim pod psa...“
Ha, to si mi pripomenula jednu knižku, strááášne vtipnú, Pan Kaplan má svou třídu stále rád, či tak nejako,“ snažil som sa ju nadchnúť svojím nadšením. „A tam ti ten pan Kaplan vravel, že sa cíti pod psy. A oni ho opravujú, že vraví sa ´pod psa, nie pod psy´. A on na to, že sa fakt cíti strašne blbo, tak preto je tam viac psov...hahaha,“ zabával som sa.

Evidentne sám. Mirka na mňa chvíľu pozerala a potom akoby nič pokračovala:
„Vieš, je to hrozné. A to mám niečo cez tridsať, preboha, ako budem vyzerať o desať-dvadsať rokov. To bude zo mňa už len troska. Vypadajú mi všetky vlasy aj zuby, oškuľaviem, budem sa pomočovať, budem krívať...asi na tú pravú nohu, čo ma bolí už teraz...“
Zdvihol som ruku, aby som ju zastavil.
„Stop, zlatko, prestaň. Si nádherná baba, niekedy ťa len prepadnú takéto depky. Vieš čo? Mám šialený nápad. Chceš ho počuť?“ opäť som sa snažil odľahčiť situáciu: „Obráťme list a bavme sa o niečom príjemnom, pozitívnom. Čo pekné si napríklad zažila tento týždeň?“
S nádejou som sa na ňu zahľadel.
Ona sa na mňa dívala ako na mimozemšťana. Chvíľu som mal pocit, že mi strelí facku alebo ma opľuje. Trvalo to možno štyri-päť sekúnd, ale mal som pocit, že je to večnosť...zdvihol som v očakávaní obočie...a vtedy vyštekla:
„No výborne. S tebou sa vôbec nedá baviť o ničom rozumnom!“
Otočila sa podpätku a odkráčala preč.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Foto: Springer Medizin, Pronova BKK a felicebruno.ch

Milan Buno

Milan Buno

Bloger 
  • Počet článkov:  412
  •  | 
  • Páči sa:  464x

Robím to, čo milujem...po dlhých rokoch v médiách som sa vrhol na knihy a vo vydavateľstve Ikar mám všetky možnosti a príležitosti, ako si ich vychutnať naplno. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu