Na konci vozňa stál mladý černoch, mohol mať cez dvadsať, možno študent. A pri ňom traja chalani, mal som pocit, že po nočnom záťahu, keďže z nich ešte trochu razilo. Stál som od nich asi tri metre, snažil som sa sústrediť na čítanie, ale nedalo sa.
„Kur.a, zmizni, lebo ťa dobijeme ako prašivého psa. Nebudem to opakovať,“ začul som jedného z chalanov. Mladý černoch bol zatlačený k zadnému sklu, pritisnutý o tyč, evidentne bol vystrašený. Snažil sa čosi povedať, ale nerozumel som mu dobre. Len slová „nechajte, prosím“ a „neurobil“.
„Vravím ti, neser ma!“ zvýšil hlas ďalší z chalanov. To už museli počuť aj ďalší ľudia v električke, no každý pozeral von oknom, zahĺbení do novín, prípadne sa robili, že nič nepočujú. Musím priznať, že ani ja nie som žiadny hrdina a predstieral som, že si čítam knihu. Človek vídava prípady, keď sa niekto zapletie do podobného problému, chce len pomôcť a potom to oľutuje – zrania ho, nebodaj ešte horšie. Pritom takýchto prípadov môže byť zopár, lebo sa lepšie bulvarizujú, no tých pozitívnych, kedy neznámi napokon pomohli, je možno niekoľkonásobne viac...o tých však už nevieme, lebo veľmi nezapadajú do krvavého scenára televíznych novín.
Keď som v telke videl, alebo v novinách čítal o podobných prípadoch, vždy som si vravel, že ja by som určite zasiahol. Niečo by som rozhodne urobil. Keď však stojíte pár metrov od takej situácie, celé odhodlanie je fuč a nastúpia obavy, neistota. Jeden z tých chalanov však pristúpil černochovi nohu a začal doňho strkať. Evidentne ho chcel zhodiť a mne napadlo – keď náhodou spadne hlavou na tú tyč, môže dôjsť k nešťastiu.
S povzdychom som zatvoril knihu a pristúpil som k nim. ´Hlavne pokojne,´ vravel som si v duchu.
„Chalani, stalo sa niečo?“ stlmil som hlas, ale tak, aby ma počuli. Ten najväčší nervák sa ku mne otočil, na dve sekundy na mňa pozeral a potom precedil cez zuby.
„Táto sviňa nechce vystúpiť. Čierna huba sa nemá voziť v električke!“
Chcel som sa spýtať sa, prečo by sa nemohol voziť, ale neviedlo by to k ničomu. „Kašli na to,“ povedal som, „nechaj ho, pozri, aký je vystrašený. Už si dosiahol svoje...“
„Nedosiahol! Musí vypadnúť, do pi.e!“
To posledné slovo skríkol, takže ho museli počuť aj úplne vpredu, ale nikto sa ani len nepohol. Akoby zámerne ľudia znehybneli, neboli tam, nik neprišiel na pomoc.
„Nechaj ho tak, nestojí ti to za to,“ snažil som sa ho upokojiť a zároveň som ho jemne začal odtláčať od mladého černocha. A v tej chvíli sa to stalo. Ani som nezaregistroval, ako sa napriahol - stále ku mne stál chrbtom a lakeť mi vrazil do brucha. Nečakal som to, vyrazilo mi to dych a ako ma prehlo, rukou som doňho zavadil. Zaknísal sa a zrúkol, že „to čo si urobil, kur.a!“
Až vtedy sa postavili asi v polovici vozňa dvaja muži a vykročili k nám. Až teraz začali staré panie hundrať, že čo sa to robí, to je nehorázne, tá dnešná mládež... Mladíci asi pochopili, že zašli ďaleko, električka zastavila na zastávke, vyskákali von a kráčali preč. Bola to aj moja zastávka, chvíľu som váhal ešte stále lapajúc dych, ale chalani boli už ďaleko, tak som vystúpil aj ja. Našťastie si nás ďalej nevšímali, zmizli, ja som si počkal na prípoj a naberajúc dych som sa dostal do práce.
Nuž, asi až keď dostaneme po hube (a nemusí byť ani čierna), až vtedy sa v nás čosi zlomí a sme ochotní pomôcť, zakročiť.
