Nechutné a brutálne? Jo Nesbo nezjemňuje, nemá rád eufemizmy, nehrá sa so slovíčkami. Vždy si vezme na mušku dôležitý kriminálny problém a nasadí naň perfektný príbeh. Tentoraz o drogovom svete v nórskom Osle.
Mimochodom...ak použijete do tej tehly klince s veľkou hlavičkou, účinok je ešte väčší.
Keď prídu záchranári a tehlu vytiahnu, strhnú s ňou aj celú tvár.
Písať o talente a rozprávačstve Jo Nesba, o premyslenom a dynamickom deji, o prekvapeniach a nečakaných rozuzleniach, to všetko je už zbytočné. Nesbo je geniálny stratég, hráč, ktorý má poker face, vždy eso v rukáve a nečakanú únikovú cestu.
V Prízrakoch sa bývalý detektív Harry Hole vracia z Hong Kongu do rodného Osla, ktoré zaplavila nová droga violín. Je silnejšia ako heroín a závislosť vzniká takmer okamžite. Harry sa však vracia najmä preto, že vo väzení je syn jeho celoživotnej lásky Rachel. Obvinili ho z vraždy kamaráta, ktorú mal spáchať pod vplyvom violínu. Aj preto neváha a pustí sa do pátrania na vlastnú päsť. Nič však nie je tak, ako sa na prvý pohľad zdá.
Tak napríklad violín. Je to len krycí porast, čiže burina, ktorú človek zasadí a nechá voľne rásť, aby zabránila rásť iným burinám. Lebo je menej nebezpečná než ostatné. V prípade Osla je to jednoduché – mesto zasvinil heroín, gangy sa rozrástli, anarchia sa šírila v uliciach a bolo treba nasadiť krycí porast. Novú drogu violín. Istá skupina ľudí tak vyčistila celé mesto, vytrhala burinu okrem ďateliny, ktorou bol violín. A ním začala opäť kontrolovať situáciu.
Ako už poznáme Harry Holea, nezastaví sa pred ničím – neodradia ho ani strážcovia zákona, ani díleri. V jednej chvíli sa chce dokonca dostať medzi nich, aby zistil potrebné informácie a tak si pichne drogu. Sofistikovane, premyslene...
„Harry použil bežnú ihlu, ktorú priložil k zapaľovaču. Zopárkrát si ju zapichol hlboko do kože a potočil, potom ranky natrel salmiakovým mydlom, aby sčervenali.
Napokon si niekoľkokrát prepichol žilu, aby pod kožu vytiekla krv a vytvorila pár pôsobivých modrín.“
Prízraky (začítajte sa do úryvku TU) majú vynikajúcu psychológiu postáv, strhujúcu zápletku, a tiež pútavú líniu retrospektívneho rozprávania umierajúceho Gusta, ktorý postupne odkrýva viaceré motívy a zapletené osoby.
A napokon, Nesbovi opäť nechýba ani silná symbolika.
Rieka tečie vždy svojím prekliatym korytom.
Každý máme svoje prízraky. Tiene minulosti, ktoré nás ovplyvňujú počas celého života. A je len na nás, ako sa s nimi vysporiadame. Či ich dokážeme umlčať, alebo nás ovládnu úplne.
